Štafeta: Jana Sibera se ptá Miroslava Pavloviče

Milý Miro, jak bys popsal laikovi, který nezná divadelní provoz, náplň své práce?

Raz mi jedna nemenovaná operná sólistka povedala, že by som mal „čušať a strúhať si ceruzky“. Áno, aj to patrí k mojej práci, aby som zvládal výbuchy arogantných sopranistiek, ale nie je to jej náplňou. Pracujem v Národnom divadle ako asistent réžie a pracujem iba na operných produkciách. V skratke by som povedal, že v priebehu naštudovania novej opery je náplňou mojej práce porozumieť režisérovej koncepcii a pochopiť jeho víziu. Režisér je v divadle hosťom, to znamená, že pripraví inscenáciu, na premiére ju odovzdá ako hotový produkt a odchádza preč. Ja som interný zamestnanec, čiže ostávam a mojou povinnosťou je aj naďalej udržiavať predstavenie v takom istom stave, v akom ho tu zanechal. Čiže potom vediem režijné skúšky, tzv. „oprašovačky“ a som prítomný na každom predstavení. To by bolo k náplni mojej práce, ale reálne robím aj to, že si na skúškach zapisujem do režijnej knihy odkiaľ kam majú speváci na javisku chodiť, vyvolávam do dielní, že režisér nechcel mačetu, ale vreckový nožík, vytváram s režisérom týždenný plán práce a vzápätí dostávam informáciu z produkcie, že konkrétny spevák ochorel a celý plán musíme prerobiť nanovo a popritom pendlujem medzi Národným a Stavovským divadlom, občas aj Štátnou operou, kde prebiehajú skúšky a predstavenia. Nie som za to platený, ale usmievam sa a snažím sa vytvárať príjemné pracovné prostredie. 

Jaká byla tvá cesta k opeře? 

Moja cesta k opere nebola vôbec priama. Pochádzam z južného Slovenska, z Nových Zámkov, kde som navštevoval detský zbor Lastovička. Tam som sa raz od jedného dievčaťa dopočul, že by chcelo ísť študovať na konzervatórium. Vôbec som netušil, čo to je, ale zaujalo ma, že sa tam dá učiť spev. Začal som sa o to viacej zaujímať, navštevoval som súkromné hodiny spevu a potom až neskôr, v osemnástich rokoch, keď som zmaturoval na gymnáziu, som išiel na prijímacie skúšky do Bratislavy na Cirkevné konzervatórium. Prijali ma medzi prvými, ale už čoskoro som pochopil, že tadiaľ moja cesta nepovedie. Bol som vždy veľký trémista, ale spev som miloval, stále som bol v divadle, počúval som všetkých spevákov a opera ma sprevádzala na každom kroku. Neskôr som vďaka pani riaditeľke dostal ponuku vyučovať spev a viesť na škole operné štúdio. Vtedy ma to veľmi chytilo a baví ma to doteraz. 

Měl bys touhu sám režírovat?

Fúúúha a že veľmi!!! Samozrejme mám veľký rešpekt, lebo za tých osem rokov, čo pôsobím v Národnom divadle, sledujem všetkých režisérov z priamej blízkosti. Vidím, čo toto remeslo potrebuje a aké ťažké je niekedy v nevyspytateľných divadelných podmienkach dotiahnuť celý proces do úspešného konca. Chcel by som si vyskúšať, ako by som zvládol preniesť všetky tie predstavy, ktoré nosím v hlave do nejakého reálneho tvaru, ako by to fungovalo a ako by to nakoniec vyzeralo. Veľmi by ma zaujímalo, či by som to, čo cítim zvládol vtisnúť do spevákov, či by som to vedel do nich preniesť. A samozrejme by som si užíval aj všetky tie nervy spojené s prípravou novej inscenácie a nervozitou, ako dielo prijme publikum, či sa vec podarila, či to bola dobre odvedená práca, či to divákom niečo dalo a prinieslo im to kvalitný umelecký zážitok. 

Které opery by tě lákaly?

Vždy ma lákali opery s romantickým obsahom, kde sa trpí, vraždí, zomiera, kde je neopätovaná alebo nešťastná láska, kde sa kvôli láske zabíja a skáče z hradov. Nechcem tým povedať, že by ma nelákala aj nejaká komická alebo detská opera, to nie, to ja v sebe stále to ľudské dieťa mám, ale keď cítim tu drámu, ktorá sa vo vnútri opier odohráva, tak tá ma veľmi priťahuje. Dramatická hudba, čo hýbe emóciami ma inšpiruje, vytvára vo mne veľa obrazov. 

Když bys měl kouzelný prsten a po otočení by ses mohl stát jakoukoliv operní postavou, nehledě na obor a pohlaví, která by to byla a proč? 

Dlho som nad touto otázkou rozmýšľal a došiel som na to, že by som nechcel byť ani jednou z postáv. Osudy tých, ktoré sa mi páčia nebývajú šťastné a väčšinou končia smrťou. Radšej zostanem aj naďalej Mirom, lebo svoju najkrajšiu operu prežívam práve teraz vo svojom súkromnom živote. 

Vím, že jsi i úžasný fotograf, tvé fotografie ze zkoušek a představení jsou nádherné! Je to tvůj dávný koníček, nebo jsi byl inspirován až divadlem? Co nejraději fotíš?

Ďakujem za kompliment, vždy sa poteším, keď svojimi fotkami niekomu urobím radosť. K foteniu som sa dostal na konzervatóriu, kde som si fotil produkcie, ktoré som zrežíroval a tam ma to začalo baviť. Páči sa mi divadelné prostredie, a tak vždy na predstaveniach vyčkávam a „lapám“ konkrétne momenty, ale veľmi ma baví fotiť aj zákulisie. A najradšej mám, keď sa mi podarí zachytiť ľudskú emóciu alebo atmosféru okamihu. Nepovažujem sa za profesionálneho fotografa, a preto ma veľmi prekvapilo, keď sa moja fotografia z predstavenia Carmen stala tvárou znovuotvorenia Štátnej opery, ktorú spomedzi všetkých vybral generálny partner ND – Raiffeisenbank. To si skutočne považujem.

Milá Janka, ďakujem ti za nádherne položené otázky, ktoré ma veľmi potešili.

V příštím čísle se bude Miroslav Pavlovič ptát tanečníka a baletního mistra Jiřího Kodyma

Pozn. Na přání M. Pavloviče ponecháváme jeho odpovědi ve slovenštině

Text: Jana Sibera, Miroslav Pavlovič foto Zdeněk Sokol, archiv